Pestovanie GMO a spotreba pesticídov Doporučený

Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Výrazné zníženie spotreby pesticídov a tým pádom i menšia záťaž pre životné prostredie boli od začiatku rokov 1990 jedným z veľkých prísľubov biotechnologického priemyslu v súvislosti s pestovaním GMO. Uvedené bolo v nasledujúce roky opakované so železnou pravidelnosťou a je tomu tak vlastne i do dnešného dňa. Menšia spotreba pesticídov pod vplyvom pestovania GMO sa tak stala akousi axiómou, či dokonca až dogmou, pričom pochybovanie o tejto „pravde“ sa považuje za krajne nevedecké.

 

Argument zníženia spotreby fytosanitárnych produktov sa ale zo strany obhajcov GMO spomína akoby „medzi rečou“, ako niečo, čo je všeobecne známe, ale čo napriek tomu treba uviesť na dokončenie komplexného obrazu všeobecnej prospešnosti biotechnológií. Tak napríklad v referenčnom dokumente SR, vydanom v spolupráci s Ministerstvom životného prostredia[1] sa na strane 12 možno dočítať, že GMO „podstatne prispeli k zníženiu množstva používaných pesticídov“. Podobne Ing. Mária Chrenková, CSc, z Ústavu výživy Centra výskumu živočíšnej výroby v rozhovore pre Roľnícke noviny[2] hovorila, že vďaka GMO došlo k „zníženiu objemu aplikovaných insekticídov“.

Vedecká pracovníčka z Prírodovedeckej fakulty UK, RNDr. Danka Valková, CSc, vo svojom rozhovore pre SME[3] nešetrila kritikou na podľa nej „prehnane prísnu legislatívu EÚ ohľadom GMO“ a netajila svoje opovrhnutie voči anti-vedeckým ekologickým organizáciám: „Všetky ich argumenty, ako je to proti prírode, sú postavené na vode. Existuje napríklad GM kukurica odolná voči škodcom. Netreba ju striekať insekticídmi. Ako môžu ekologickí aktivisti obhajovať chemikálie, ktoré škodia človeku a ničia všetok, aj neškodný hmyz?“

Je nepochybné, že dve posledné citácie majú nádych serióznosti, pretože ich autormi sú predsa len vedecké pracovníčky a nie agentúry na utváranie verejnej mienky (PR) biotechnologických spoločností. Je treba si ale hneď všimnúť jeden rozdiel: kým „Národný rámec ...“ hovorí o pesticídoch ako takých, vedecké pracovníčky sú konkrétnejšie a spomínajú iba „aplikované insekticídy“, čo už je podstatne užšie. Ako to uvidíme ďalej, tento rozdiel je z pohľadu posudzovania dopadu GMO na spotrebu pesticídov dosť zásadný.

Čo teda hovoria už dvadsaťročné skúsenosti s pestovaním GM plodín vo svete a početné vedecké publikácie zamerané práve na spotrebu pesticídov?

Nemožno nezačať s jednou už otrepanou pravdou a to, že viac ako 99% všetkých dnes pestovaných GM plodín sú „pesticídové“, hoci obhajcovia GMO zyyknú zdôrazňovať iné plodiny, ktorých pestovanie je zatiaľ buď totálne marginálne alebo je iba vo fáze experimentov, či dokonca len prísľubov: GM plodiny tolerantné voči suchu a/alebo slanému prostrediu, dávajúce výrazne vyššie úrody, prípadne vyznačujúce sa výrazne kvalitnejším nutričným profilom. O skúsenostiach možno samozrejme hovoriť iba v súvislosti s tým či reálne existuje, to ostatné je iba vo sfére hádaniek.

Ak hovoríme o pesticídových GM plodinách, je potrebné rozlíšiť ich dve najtypickejšie „rodiny“. Prvou sú GMP tolerantné na nejaký herbicíd (najčastejšie glyfosát) a tou druhou sú plodiny, ktoré si samotné vytvárajú insekticíd. Toto bola prvá generácia GMP. Druhou generáciou boli GMP s kombinovanými vlastnosťami (tolerancia voči viacerým herbicídom a zároveň produkcia insekticídu). Až GMP tretej generácie majú byť tie už spomínané „zázračné“. V teréne sú ale stále ďaleko najrozšírenejšie GMP prvej generácie, pričom ich spomínané dve „rodiny“ je potrebné posudzovať individuálne, pretože ich dopad na spotrebu pesticídov je značne odlišný.

 

1. Geneticky modifikované plodiny tolerantné na glyfosát

Tieto sú zďaleka najrozšírenejšie, odhaduje sa, že nimi je vysadených asi 75% plôch s GMP. Ide predovšetkým o bavlnu, kukuricu a sóju. V tomto prípade sú skúsenosti popísané v početných svedectvách i vedeckých článkoch jednoznačné: v porovnaní s východiskovým stavom (pred začiatkom éry GMO) je dnes spotreba glyfosátu podstatne vyššia. V prvých rokoch sa síce spotreba glyfosátu na hektár naozaj o niečo znížila, ale od štvrtého – piateho roku začala výrazne narastať.

Tomu zodpovedá raketový nárast jeho výroby vo svete: 600 000 ton v roku 2008, 650 000 ton v roku 2011, 720 000 ton 2012 a 800 000 ton v roku 2015. V samotných Spojených štátoch sa za obdobie 20 rokov množstvo aplikovaného glyfosátu zvýšilo dvadsať násobne: 4000 ton v roku 1987 a 80 000 ton v roku 2007![4]  

Podľa iného zdroja, iba na plochách vysadených kukuricou sa v USA medzi rokmi 2000 a 2011 zvýšilo množstvo rozprášených herbicídov (nie iba glyfosátu) z 1,8 milióna ton na 30 miliónov ton![5] Zvyšovanie spotreby glyfosátu (a herbicídov ako takých) je teda priamo úmerné zväčšovaniu plôch vysadených GMP! Téza zníženia množstva aplikovaných herbicídov vďaka GM plodinám je preto absolútne neobhájiteľná.

Postupné zvyšovanie množstva aplikovaného herbicídu na hektár súvisí s dvomi fenoménmi: zbytočnosť opatrnosti pri aplikácii herbicídu a predovšetkým s postupným nadobúdaním odolnosti viacerých burín na ten istý používaný herbicíd.

Zbytočnosť opatrnosti

Pokiaľ plodina nie je tolerantná na glyfosát, môže takýto totálny herbicíd pri neodbornej aplikácii poškodiť i rastlinu, ktorú by mal chrániť. Pri jeho aplikácii je preto v prípade konvenčných plodín nutné postupovať opatrne, čo má samozrejme svoju cenu. Ak ale na druhej strane nemôže glyfosát sóji alebo kukurici ublížiť, poľnohospodár má prirodzenú tendenciu nešetriť na glyfosáte a úplne zlikvidovať všetky buriny.[6]  

Nadobudnutá rezistencia burín na glyfosát

Získavanie odolnosti burín na jediný a vo veľkom používaný herbicíd je v USA, ale i v ďalších krajinách konštatovaný od konca rokov 1990. Vo svojom článku, uverejnenom v časopise Environmental Management dospela Sylvie Bonny, vedecká pracovníčka francúzskeho Štátneho Inštitútu pre Poľnohospodársky výskum (INRA) k záveru, že:

« ... opakované vysádzanie tých istých kultúr a opakované postreky glyfosátom (bez rotácií a diverzity) spôsobili, že sa za posledných 15 rokov objavili buriny rezistentné na túto molekulu. Následne sa zvýšila spotreba nielen glyfosátu, ale i iných herbicídov ».

Kým v roku 1996 sa na americkom území nezistila prítomnosť žiadneho druhu buriny rezistentnej na glyfosát, o desať rokov neskôr ich agronómovia registrovali 8. Začiatkom roku 2015 ich bolo 14 a postihnutých bolo 38 štátov.[7] 

Problematike nadobúdanie rezistencie na glyfosát a fenoménu tzv. superburín venoval v októbri 2010 rozsiahlu reportáž francúzsky mienkotvorný denník Le Monde.[8] V Arkansase, ale i v ďalších štátoch spôsobuje najväčší problém druh buriny, ktorého latinský názov je Amaranthus palmeri. 

Podľa Clauda Kennedyho, riaditeľa experimentálnej poľnohospodárskej stanice v mestečku Marianna (Arkansas), je táto burina stále agresívnejšia a nadobúda také zvláštne tvary, že z nej ide až strach. Môže narásť až o 5 cm denne a dosiahnuť výšku 2 – 3 metrov. Stáva sa, že jej korene poškodia kombajny. Je vedľajším produktom už dlhšie trvajúceho sobáša medzi americkými poľnohospodármi na jednej strane a GM sadivami Roundup Ready (RR), hviezdnej technológie Monsanta.

V USA, 58% bavlny, 66% kukurice a 93% sóje sú RR (stav v roku 2010). Orba, jeden zo spôsobov boja proti burinám, sa nepraktizuje a desiatky herbicídov, ktoré boli v minulosti na trhu, stratili odbyt v prospech glyfosátu. Výsledok je popísaný vyššie. Okrem USA bola rezistencia na glyfosát zistená asi v 15 krajinách (medzi inými v Číne, Argentíne, Brazílii a v Kanade).

Austrálsky univerzitný profesor Stephen Powles, vášnivý obhajca glyfosátu, vidí v strate jeho účinnosti:

« hrozbu pre svetovú produkciu potravín ».

V Arkansase sa problém so superburinami naplno prejavil v roku 2010. Poľnohospodári boli zaskočení a niektoré sójové polia boli doslova udusené. Celkovo sa postreky glyfosátom minimálne strojnásobili. Miestny farmár Rusty Carter ale napriek tomu konštatuje, že:

„sa aj tak nedarí úplne sa vysporiadať s rezistentnými burinami“.

Preto potom na celom juhovýchode USA boli do polí povolané armády brigádnikov, aby buriny odstraňovali motykami...

Všetko toto je ale veľmi drahé. Ken Smith, profesor agronómie na arkansaskej univerzite tvrdí, že zvýšené náklady sa odhadujú:

„na 30 dolárov navyše za pol hektára pri produkcii sóji a 70 dolárov pri bavlne“.

Celkovo táto záležitosť stojí milióny.

Monsanto uznáva, že problém je vážny. Rick Cole, osoba poverená riešením tohto problému pripúšťa, že problém možného nadobudnutia rezistencie firma podcenila: „Musíme dnes pripustiť, že na jeho zvládnutie sa spolu s Roundupom musia používať i iné produkty.“ Monsanto je takto donútené robiť reklamu herbicídom, ktoré predávajú jeho konkurenti! Pestovateľom bavlny, ktorí si boli nútení zakúpiť i ďalšie herbicídy, dokonca vypláca akési odškodné vo výške 12 dolárov za pol hektára. Firma sa ale pripravuje na budúce systémovejšie riešenia: na rok 2014 už ohlásila uvedenie na trh GM sóje tolerantnej nielen na glyfosát, ale i na ďalší herbicíd s názvom dicamba. A o dva roky neskôr sa má na trh dostať bavlna tolerantná na tri rôzne herbicídy.

Spotreba herbicídov a glyfosátu zvlášť teda utešene stúpa a GM plodiny tento trend stimulujú namiesto to, aby ho miernili. GMP sú síce na glyfosát tolerantné, ale na druhej strane ho absorbujú vo väčšej miere ako konvenčné plodiny.

Táto skutočnosť sa prejavila napríklad v tom, že v USA je dnes povolené množstvo reziduí glyfosátu až 400 mg/kg v jednej GM plodine, pričom pred príchodom GMO bola norma v krajinách, ktoré mali takúto reguláciu, iba do 1 mg/kg v jednej plodine.[9] 

Rezíduá glyfosátu sú dnes bežnou súčasťou potravín (príslušný prahový limit je v USA vyšší ako v EÚ), hoci dnes už Monsanto odporúča, aby sa glyfosát skladoval mimo dosahu potravín a krmív. Podľa štúdie publikovanej v roku 2011 v časopise Environmental Toxicology and Chemistry, US Geological Survey informoval, že zistil prítomnosť glyfosátu v 75% vzoriek dažďovej vody a vzduchu, analyzovaných v jednej oblasti, kde sa vo veľkom pestujú plodiny Roundup Ready.

Nemožno takisto nespomenúť rozsiahlu štúdiu vykonanú v Nemecku a publikovanú vo februári 2016, zameranú na kontamináciu nemeckej populácii glyfosátom. Na vzorke 2009 osôb z celej krajiny, oboch pohlaví, v rôznom veku a všetkých povolaní sa zistilo, že v moči 99,6% sa nachádza analyticky zistiteľné množstvo tejto aktívnej látky. U 75% z nich ide koncentrácie vyššie ako 0,5 mikrogramu v litri, čo je 5 krát viac ako prah tolerovaný v pitnej vode a u 22% analyzovaných vzoriek ide o množstvá 15 až 45 krát prevyšujúce tento prah.

Toto všetko je nanajvýš povážlivé za situácie, keď je glyfosát stále zaradený Medzinárodným centrom pre výskum rakoviny medzi „potencionálne kancerogénnu látku“ a keď je mnohými expertmi dôvodne podozrivý, že je tzv. endokrinný disruptor (to znamená substancia narušujúca rovnováhu hormonálneho systému, u ktorej ani nie je možné stanoviť hraničné množstvo, pod ktoré by nebola škodlivá).

 

2. Geneticky modifikované plodiny, ktoré si produkujú vlastný insekticíd

Druhou najrozšírenejšou rodinou dnes vysádzaných geneticky modifikovaných plodín sú GMP, ktoré si produkujú vlastný insekticíd. Ide o toxín Bt, ktorý si vytvára i jediná komerčne pestovaná GMP v Európe, kukurica MON 810. Je skutočnosťou, že v tomto prípade sa postreky týmto toxínom naozaj nemusia robiť a farmári ušetria na insekticídoch. Agronóm Charles Benbrook (Washington State Univerzity) odhaduje, že medzi rokmi 1996 a 2011 tieto plodiny « ušetrili » v USA 56 000 ton syntetických insekticídov.

Menšie množstvo postrekov insekticídmi je teda jednou skutočnosťou a farmárov môže iba tešiť. Inou otázkou ale je, či to znamená i menšiu záťaž pre životné prostredie. Odpoveď môže byť iba negatívna. Pôde, vode, vegetácii a živočíchom je úplne jedno, či je toxín « syntetický » alebo « prirodzený ». Toxín ostáva toxínom aj keď si ho produkuje samotná rastlina. Skutočnosť je ale pre prírodu ešte horšia, pretože postreky sa robia iba v prípade, ak hrozí nálet škodcov. Geneticky modifikovaná plodina si však vytvára toxín permanentne, bez ohľadu na hrozbu škodcov a tak sa ho do prírody logicky dostáva viac ako v prípade postrekov. Tvrdenia vedeckých pracovníčok, citované na začiatku tohto príspevku, sú teda nepravdivé (insekticíd môže aplikovať nielen človek, ale i samotná rastlina).

Na druhej strane, i v tomto prípade existuje fenomén nadobúdania rezistencie škodcov voči používaným pesticídom. Potvrdzuje to článok publikovaný 10. júna 2013 v časopise Nature Biotechnology.[10] Ide o syntézu 77 vedeckých publikácií, ktoré dokumentujú objavenie sa rezistencií v ôsmich krajinách.

Podľa výsledkov prác vykonaných pod vedením Bruce Tabashnika (Univerzita v Arizone, Tucson, USA) rezistencie na toxíny Bt sú dokázané u piatich z trinástich najvýznamnejších druhov škodlivého hmyzu, proti ktorým sú zamerané modifikované plodiny (ide napríklad o chrysomelu u kukurice). Ešte pred desiatimi rokmi, iba jeden druh škodcov sa lokálne dokázal prispôsobiť týmto kultúram.

Zrýchlený nárast rezistencií ide ruka v ruke s nárastom plôch vysadených kukuricou a bavlnou Bt. V roku 2011 to bolo na celom svete asi 66 miliónov ha, približne 60x viac ako v roku 1996. USA, kde sa nachádza polovica svetových plôch vysadených plodinami Bt, obývajú tri z piatich druhov škodcov u ktorých sa vyvinula rezistencia.

Štúdia preukázala, že objavenie sa rezistencií u škodcov na toxín Bt sa dá výrazne obmedziť, ak sa okolo parciel s plodinami Bt nachádzajú « oddychové zóny » vysadené konvenčnými plodinami. V týchto zónach bez toxínov môžu nerezistentní škodcovia prosperovať a krížiť sa s tými, ktoré sa rezistentné stali. Podľa etmológa Yves Carrièra, je to určitý spôsob « genetického riedenia » rezistencie.

V každom prípade, objavenie sa populácií škodcov rezistentných na toxín Bt núti poľnohospodárov uchyľovať sa vo zvýšenej miere k postrekom.



[1] Ing. Igor Ferenčík a kolektív, „Národný rámec používania geneticky modifikovaných organizmov a výrobkov z nich na Slovensku“, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2009

[2] „Sú GM plodiny bezpečné?“, Roľnícke noviny 14.7.2010

[3] „Nie sme frankensteinovia“, SME, Víkend, 2.10.2010

[4] Stéphane Foucart, „Le Roundup essuie un nouvel échec en Europe“, Le Monde, le 6 juin 2016

[5] Frédéric Denhez, „OGM le vrai du faux“, Delachaux et Niestlé, Paris 2013, str. 52

[6] Tamtiež str. 53

[7] Sylvie Bonny, „Genetically modified herbicide-tolerant crops, weeds, and herbicides: overview and impact“, Environmental Management, (2015), vol. 56. 18 p.

[8] Gaëlle Dupont (Marianna, Forest City – Arkansas, USA), „La mauvaise graine de Monsanto“, Le Monde, le 19 octobre 2010

[9] Gilles-Éric Séralini, „Tous cobayes“, Flammarion, Paris 2012, str. 41

[10] Bruce E Tabashnik, Thierry Brévault & Yves Carrière, "Insect resistance to Bt crops: lessons from the first billion acres", Nature Biotechnology 31, 510–521 (2013)

 

Prečítané 1988 krát
nedeľa, 19 jún 2016 07:38 Napísal(a)  In GM plodiny 1 komentár
RNDr. Igor Šarmír, PhD.

Bohužiaľ, Igor Šarmír zomrel v roku 2016. Posledné roky svojho života pomáhal našej iniciatíve, za čo mu od nás patrí obrovská vďaka. 

Igor Šarmír bol absolvent Prírodovedeckej fakulty UK, ašpirantúru si urobil vo Francúzsku, doktorandskú prácu obhájil na Univerzite Paríž VII. V oblasti poľnohospodárstva a potravinárstva pracoval vyše 20 rokov a bol riaditeľom Odboru potravinárstva a obchodu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK). Okrem toho, od roku 2010 bol členom Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (EHSV). Problematikou GMO sa zaoberal viac ako 5 rokov a na túto tému napísal množstvo odborných článkov, ktoré boli uverejňované najmä na internetovej stránke SPPK (www.sppk.sk). Vystúpil aj na viacerých seminároch a konferenciách, na ktorých sa zúčastnili obhajcovia i odporcovia GMO a bol členom študijnej skupiny EHSV, ktorá pripravovala stanovisko tejto európskej inštitúcie na tému GMO.

 

Webstránka: www.sppk.sk E-mail Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi. Na jej zobrazenie musíte mať zapnutý JavaScript.

Komentujte

Pridať komentár

0

Komentáre (1)